Štvordňový festival v hlavnom meste tokajskej vínnej oblasti dokázal prilákať pod svoje pódia množstvo návštevníkov, a na jeden deň prilákal aj autora tohto textu. Neodolateľným lákadlom v tomto prípade bola prítomnosť švédskych mathmetalistov MESHUGGAH.

Ako prvých som zhliadol domácich miláčikov EKTOMORF, ktorí sa tešili veľkému záujmu, pričom sa fanúšikom podarilo zaplniť stan v ktorom hrali doslova do prasknutia - aj napriek tomu, že v ňom bolo nedýchateľná dusno. Veď vonkajšie teploty, šplhajúce sa aj neskoro poobede k štyridsiatke, neprispievali v preplnenom stane ku ktovieakej pohode. K plnenému domu ale isto prispela aj istá miera národnej hrdosti na kapelu, ktorá sa prebojovala k metalovému major labelu a propaguje maďarskú metalovú scénu po celom svete. Mne osobne ich produkcia pozostávajúca z vykrádania SEPULTURY a SOULFLY veľmi neimponuje, no aj napriek tomu kvitujem ich profesionálnu pódiovú show a prácu s obecenstvom, ktoré zvládajú na jedničku.

Po kratučkej prestávke som ešte na tom istom mieste videl začiatok show dovtedy pre mňa neznámych VELVET STAB, žiaľ, patria k tým kapelám, ktoré sa vezú na dnes tak populárnej hardcorovej vlne a vôbec im to nejde. VELVET STAB by ma určite unudili k smrti, nebyť toho, že som sa rýchlo pobral k hlavnému pódiu, na ktorom sa už pripravovali MOTÖRHEAD. 

Ani v tomto prípade ma síce neočakávala zábava, akú si predstavujem, no odolať Lemmyho prítomnosti na festivale sa nedalo. MOTÖRHEAD sú legendou fungujúcou od polovičky sedemdesiatych rokov a presne tak aj vyzerala zbierka fanúšikov pod pódiom v Tokaji - od tínedžerov až po pupkatých motorkárov v dôchodkovom veku. U MOTÖRHEAD ide o stávku na istotu, ktorá pramení z jednoduchého faktu - ak poznáte čo i len jedinú skladbu tejto kapely, tak poznáte celú ich tvorbu. Práve z tohto pohľadu mi ani nevadilo, že som nevidel záver vystúpenia týchto britských rock britských rock‘n’rollových klasikov - ten som vynechal kvôli začínajúcemu vystúpeniu MESHUGGAH. Nakoniec som ale ich produkciu sledoval aj tak dlhšie ako som pôvodne plánoval - dôvodom bola absencia zoskupenia BRIDGE TO SOLACE, ktoré dočasne prerušilo svoje aktivity zo zdravotných dôvodov jedného z členov a na festival už títo Maďari, žiaľ, nedorazili. 

Netuším, akým spôsobom chceli organizátori zabezpečiť zvukovku MESHUGGAH, ak by sa BRIDGE TO SOLACE nakoniec v Tokaji objavili, pretože celý čas vyhradený pre túto kapelu využili technici Severanov na svoju prácu a mal som dojem, že ani tento čas im akosi nestačil. Čas naviac pre technikov sa ale pozitívne odrazil na nasledujúcom perfekcionistickom zvuku. Takže na jednej strane sklamanie nad neprítomnosťou kapely na ktorú som sa tešil a na strane druhej z toho plynúca technická výhoda u MESHUGGAH, kvôli ktorým som sa na festival unúval.

Štvrťhodinu po polnoci sa konečne rozpútalo peklo v podaní MESHUGGAH. Peklo, na aké si pamätám spred piatich rokov, kedy som túto kapelu videl naposledy a peklo, ktoré som si medzičasom priebežne pripomínal prezeraním ich DVD „Alive“. Nepretržitý uragán energie, mizantropia a nihilizmus, ktorý z ich produkcie doslova srší, ale priam paradoxne vlieval silu do žíl všetkých prizerajúcich sa fanúšikov, či už sa títo aktívne zapájali do poskakujúceho kotla alebo si len v „pokoji“ vychutnávali produkciu skupiny - neverím, že mohol byť niekto sklamaný. Strojovo presné a ultrarýchle Haakeho bicie, Thordendalové neuchopiteľne šialené sóla, Hagströmove brutálne antiriffy a úplne mimozemská Lövgrenova basa - jednoducho radosť sledovať a počúvať. Samozrejme nemôžem zabudnúť na frontmana Jensa Kidmana, ktorý okrem svojho revu disponuje aj priam neľudskou mimikou a pohybmi, pomocou ktorých dotvára celkovú atmosféru v rámci show. O koncerte tejto kapely je ťažko napísať niečo nové, pretože MESHUGGAH sú stále tí istí, síce zvláštni a neuchopiteľní, no predsa už ich príliš dobre poznáme. Ak dokážu niečím prekvapiť, tak jednoznačne svojou schopnosťou udržať si svoj vysoký štandard a kvalitu. Hodina a pol ich produkcie ma úplne rozdrvila, zvalcovala a roztrhala, takže, keď ohlásili ako posledný song „Future Breed Machine“, bral som ho ako geniálne vyslobodenie...

Samozrejme som už chvíľku po definitívnom konci show dúfal, ako nejaký narkoman, v ďalšiu dávku drogy zvanej MESHUGGAH. Snáď naživo skôr ako o päť rokov, dovtedy mi musí vydržať sledovanie „Alive“...

Fotografie: Koscj